Prišiel čas kŕmenia, dcérka začína pomaly mrnkať. „A je to tu zas…“, vzdychneme si a s manželkou sa ponúkame kto vezme dnešný kŕmiaci boj. Uviažem podbradník, začína plač. Pohojdám, upokojí sa. Prinesiem fľašu, no akonáhle ju malá uvidí, spustí intenzívny plač, z fľaše však neusrkne ani kvapku. Pohojdám, upokojí sa. Trošku ju pozabávam a nenápadne jej strčím fľašu. Vypije asi 30ml a potom spustí znovu intenzívny plač. „No tak, musíš predsa piť“, celý proces opakujem. Takto nejako prejde hodina, malá je vystresovaná, ja tiež. Napokon odkladám fľašu, vypila 70ml. Nie je to tak dávno, čo pila 150ml v pohode, teraz však bojujeme o každý hlt. Takto sa to opakuje, no je to stále ťažšie a ťažšie. Čítame fóra, dozvedáme sa o skrytom refluxe, žabke, rozmýšľame o intolerancii na mlieko. Možno nám pediatrička poradí čo s tým. „To nič, také sú deti“, s úsmevom mávne rukou pediatrička. My zúfalí… prečo Sárka tak strašne nechce piť a tak strašne s tým bojuje? Jedného večera opäť zúfalo googlim, dopátram sa k tomuto článku, ktorý sa odkazuje na knihu Your Baby’s Bottle-feeding Aversion: Reasons and Solutions. Čítam opis, čítam rezencie. Veď to je presne náš problém. Neváham, kupujem, a za 2 minúty mi kniha cinkne v čítačke. Začínam čítať…
Krátko o knihe
Keďže napriek snahám sa nám nepodarilo nabehnúť na dojčenie, sme odkázaný na kŕmenie z fľaše. Prvých šesť týždňov s tým nebol problém. Malá pila, spĺňala „odporúčanú dávku“, priberala, rástla. Približne po šiestich týždňoch však začala piť menej, čo sa napokon vystupňovalo do situácii ako som opísal v úvode. Napriek tomu, ako vážna nám príde táto problematika, som sa čudoval, ako málo sa o nej u nás píše. Žiaľ, aj kniha je zatiaľ v čase písania tohto článku len v angličtine. V prvej tretine sa autorka venovala rôznym príčinám – zdravotným, aj psychickým, prečo bábätko odmieta piť z fľaše. Väčšina tých príčin je ojedinelá, no dosť často nesprávne diagnostikovaná. Autorka postupne prechádza príčinu po príčine a radí ako ju identifikovať, prípadne spoľahlivo vylúčiť alebo potvrdiť.
V druhej tretine sa autorka venovala častých chybným očakávaniam rodičov ohľadom zdravého rastu bábätka a prečo majú tendenciu ho prekrmovať. S tým súvisí precenenie množstva mlieka, alebo pomalší rast ako sa očakáva.
V tretej tretine sa venovala averzii voči kŕmeniu z fľaše. V najčastejšom prípade averzia vzniká (a žiaľ aj v našom prípade) tým, že rodičia dieťatko prekrmujú a keď nespĺňa očakávania, tak sa doňho snažia natlačiť. Bábätko si tak spája kŕmenie s niečím nepríjemným a častokrát potom odmieta piť, aj keď cíti hlad. A práve v tejto časti knihy autorka opísala proces, ako túto averziu prekonať, odbúrať, tak aby z kŕmenia malo dobrý zážitok nielen dieťatko, ale aj rodičia. Jednou kapitolou sa autorka venovala aj téme zdravého spánku, ktorá s témou kŕmenia úzko súvisí. Podrobnejšie sa téme spánku autorka venuje aj v ďalšej svojej knihe.
Ako to bolo s nami
Pri čítaní knihy sme sa dozvedeli, že dôvod prečo v prvých šiestich týždňoch naša dcérka bez problémov pila bol v jej sacom reflexe. Proste pila, aj keď mala dosť, lebo sací reflex nepustil. Ak aj prestávala, jemným pohladeným líčka, alebo pohybom fľaše v ústach sa reflex znova spustil a tak pila ďalej, proti svojej vôli. Po kŕmení potom nadbytočné množstvo buďto vygrckala, alebo zanechala v plienke. Keďže sme si toho neboli vedomí, mysleli sme si, že je to normálne. K nesprávnemu očakávaniu prispel aj jej gestačný vek. Keďže sa narodila skoro mesiac pred termínom, jej „odporúčaná“ denná dávka bola trochu nižšia ako na krabici od Sunaru. Na túto skutočnosť nás taktiež nikto neupozornil.
Problém sa stal zjavným, keď sací reflex začal slabnúť a Sárka už vedela naznačiť nie. Keďže sme však preceňovali množstvo mlieka, ktoré potrebuje, vyhodnotili sme tieto príznaky len ako žiadosť o prestávku, a potom sme ju opakovane ponúkali pitím a kŕmili až kým nespapala všetko. Takto postupne silnela jej averzia, pretože si to spájala s niečím nepríjemným.
K prekonaniu averzie sme si potrebovali uvedomiť, že sa nedá kŕmiť nasilu. A to ani „jemným spôsobom“ ako zabávaním počas kŕmenia, rozptyľovaním, prípadne kŕmením v spánku, alebo stave ospalosti (kedy bábätko nemá silu sa brániť). Taktiež opätovné kŕmenie nie je ničím príjemné a začali sme sa držať rady autorky, že ak odmietne raz, ponúkneme o 5 minút ešte raz a ak odmietne aj vtedy, najbližšie začneme nový kŕmiaci pokus až o hodinu. Toto bolo základné pravidlo, ktorým sme sa riadili. Ďalšie pravidlo bolo, že kŕmenie v stave ospalosti len v krajných prípadoch. Autorka varuje, že nočné kŕmenie (pokiaľ nie je vyžiadané dieťatkom) nerieši príčinu problému a vytvára spánkovú asociáciu – teda, bábätko sa naučí zaspávať iba počas kŕmenia, čo naruší jeho zdravý spánkový režim.
Spočiatku to bolo náročné, obzvlášť keď odmietla piť, čakať hodinu kým to skúsime znovu. Väčšinou po hodine sa už do kŕmenia vďačne pustila a v priebehu dvoch dní sa Sárka naučila, že ak odmietne, bude musieť čakať. My sme sa zase museli naučiť, že keď už prestáva piť, tak má naozaj dosť a začať jej dôverovať, že ona najlepšie vie, kedy je hladná a kedy má dosť. Autorka v knihe píše, že trvá priemerne dva týždne, kedy si dieťatko začne kŕmenie ozaj užívať. V našom prípade to bol týždeň. Sárka opäť rada papá a väčšinou ju nemusíme druhý krát ponúkať.
Záver
Od posledného kŕmenia prešli tri hodiny. Sárka už vstala a vyzerá byť pokojná. Pripravím fľašu, možno má hlad. Ukážem jej fľašu s mliečkom a pýtam sa „prosíš si papať?“. Pozerá na fľašu, ale nedáva jasný signál, či naozaj chce. Jemne sa dotknem cumlíkom jej pier, no pusinka ostáva zatvorená. „Rozumiem, nemáš ešte hlad“. Odkladám fľašu do ohrievača a skúsim, keď si vypýta, prípadne o hodinku. Trošku sa s ňou hrám no a asi o polhodinku začne mrnkať a obzerať sa. Vyskúšam znovu, ukážem jej fľašu „prosíš si teraz papať?“, pozerá na fľašu a opäť neviem jasnú reakciu. Jemne priložím fľašu k perám, ona otvorí ustočka a chytí fľašu do ručičiek a papá. Vypije asi 120ml, potom začína byť mierne nervózna, otáča hlavičkou. Vyberiem fľašu, dám ju na rameno odgrgnúť a trošku sa s ňou poprechádzam. Prejde asi päť minúť a skúšam znovu, „Sárka, prosíš si ešte papať?“. Pohľad mimo fľašu a zavreté ustočka prezrádzajú, že už má dosť. Nechala 30ml, nevadí, jej úsmev prezrádza, že je spokojná a napapaná. Odkladám fľašu, podbradník a ideme sa ďalej hrať.