Milujem cyklistiku, od kedy som sa naučila jazdiť na bicykli. Hlavne počas tínedžerských rokov som si na bicykli užila parádne dlhé tripy. Samozrejme s prechodom na výšku, a potom do práce bolo tých cyklistických chvíľ stále menej a po otehotnení a narodení dcérky sa bicyklovanie dostalo na bod 0. Zmenilo sa to síce pár mesiacov po pôrode, ale povedzme si na rovinu, bicyklovanie osamote, keď ešte viete, že vás doma čakajú dve lásky, tiež nič moc. I keď je to úžasný priestor pre čas s Bohom, veľmi som sa tešila na chvíle, keď nasadneme na bicykle všetci traja.
Keď mala Sárka asi rok a potrebovali sme meniť autosedačku, rovno bez väčšieho premyslenia sme vzali z predajne aj sedačku na bicykel a objednali prilbu s nadšením, že sa budeme už chodievať bicyklovať. Omyl. Sedačka veľká, prilba veľká a tak čakáme a čakáme a čakáme … náš drobček je stále v sedačke malý a prilba je na hlavičku príliš veľká (aj keď som bola samozrejme presvedčená, že som objednala tú najmenšiu veľkosť prilby, ktorá existuje). No, nič teda. Začíname uvažovať už aj o cyklovozíku, ale za jeho cenu by sme mohli mať rovno nový bicykel.
Jedného krásneho dňa sa nám však náhle zmenili plány a vyrážame do populárnej veľkopredajne športových potrieb. Nákupné centrum už tak nesmrdí konzumom ako pred Vianocami a cítim sa tam omnoho lepšie. Hlavne, keď hneď kúpime, čo potrebujeme. Keďže sa chystáme stanovať, vyberáme parádny veľký stan pre štyri osoby, nech máme dostatok priestoru aj do budúcna. Topánky do vody, slnečné okuliare a … čo to tam je … detské prilby. Vyrážame do uličky s cyklistickými potrebami, keď tu na nás jedna krásna maličká ružovučká prilba žmurká so slovami: „Ja som tá pravá.“ Nasadzujeme ju Sárke na hlavu a … ona jej sadne ako uliata. Bez váhania ju pribalíme k ďalšiemu nákupu a ideme k pokladni. Tešíme sa na spoločné cyklochvíle.
Pneumatiky nahustené, cyklooblečko natiahnuté, fľaše plné, môžeme ísť. Naša princezná síce vyhlasuje menší protest proti prilbe a okuliarom, ale zvykne si. S rešpektom zahajujem prvé pohyby pedálov. Je to menší stres. Asi taký ako prvýkrát na ľade s korčulami, ale rýchlo si zvyknem a už trielime na obľúbené cyklochodníčky. Vyzerá, že Sárke sa nový rodičovský nápad páči. Manžel sedí po vyše dvoch rokoch na bicykli ale dáva to ako nič. Na začiatok stačí hodinka, nabudúce pôjdeme ďalej.
Jazda číslo dva. Vybrali sme sa na druhú stranu. „Da, da, da,“ znie mi spoza chrbta. Áno, dcérka chce ísť na svoju obľúbenú hojdačku. „Jasné, pôjdeme Sári,“ ubezpečujem ju aj keď sama tomu veľmi neverím. Našej princezničke sa však túžba splnila. Asi v polceste naďabíme na krásne ihrisko so scenériou hlavného mesta a vyrážame tam. Natlačíme do seba banány a dcérka má dokonalý výbeh aj so svojou hojdou a cestou späť si veselo spieva svoje hatlaniny. Kýva sa zo strany na stranu a ja mám čo robiť, aby som udržala správny balans.
„Podvečer má začať pršať,“ oznámim manželovi v deň, keď sme sa chystali na prvý trochu dlhší cyklovýlet k rakúskym hraniciam. Keďže nás čaká upršaná dovolenka a príliš veľa možností na cyklistiku mať nebudeme (možno žiadnu možnosť), rozhodneme sa vyraziť trochu skôr. Sárka sa vyspala, naplnila som jej boxík čerešňami od susedov a natretí veľkou vrstvou opaľovacieho krému sme sa vybrali po bicykle. Cestu máme síce vyrátanú asi do poslednej minúty pred dažďom, ale veríme, že to stihneme. Hemží sa to cyklistami jedna radosť, všetci nadšenci tohto športu zjavne chceli vychytať ešte posledné slnečné počasie. Sme radi, že sme šli. Slnko síce trošku viac praží, ale nič extrémne. Tešíme sa na dobrý populárny kolový nápoj pri hraničnom priechode. V cieli fotečky musia byť, aj keď tam v podstate nie je vôbec nič zaujímavé. Zaujímavé je, že v bufete nie je ani jednej živej duše. Nevadí. Usadím dcérku na parádnu stoličku a vyberiem jej olovrant. Manžel sa o chvíľku vráti s prázdnymi rukami. „Je nedeľa,“ oznámi mi. „No a?“ nechápem. „V nedeľu je v Rakúsku všetko zatvorené.“ No, nič teda. Aj voda je dobrá. Šupnem do seba ešte kúsok zo Sárkinej marhule, chvíľku si s ňou pochodím po teraske a ideme domov. Nemôžeme sa veľmi zdržiavať, veď má pršať. Na oblohe tomu síce zatiaľ nič nenasvedčuje, ale načo riskovať.
Cesta späť ubieha rýchlejšie, aj keď dcérke je už zjavne dlho, takže sliedim po každom havovi a vtáčikovi, ku ktorému môžem nasmerovať jej pozornosť. Cesta späť k dominantám hlavného mesta je krásna. Ako z pohľadnice. Telo sa už hlasno dožaduje spálených kalórií, takže šliapeme rýchlejšie. „Da, da, da,“ znova sa mi ozýva zozadu. Sárke sľubujem aj čas na hojde, a som presvedčená, že tam pôjdeme aj keby s ňou mám ísť v daždi v pršiplášťoch. Len si chcem doma trošku oddýchnuť. Snáď to pochopí, myslím si naivne. Keď však odbočíme z kobky k výťahu, prichádza veľké sklamanie. Oukej, oddych počká, dáme si trochu výbehu na ihrisku a bude. Doplníme živiny, zmyjeme zo seba nánosy potu a môžeme sladko spať.
Moje praktické rady k cyklistike s batoľaťom:
- Neponáhľajte sa pri výbere cyklosedačky a prilby pre dieťa, radšej si nechajte poradiť a dôsledne skontrolujte správnu veľkosť presne na dieťatku. Online eshopy z tohto radšej vynechajte. Sú aj polohovateľné sedačky, ktoré sa dajú trochu sklopiť, aby si dieťa pospalo na dlhšom výlete.
- Majte, čo to v nohách skôr, než si dáte za seba svojho drobčeka, s ním je cyklistika spočiatku o čosi náročnejšia.
- Jazdite na trasy, kde bude mať dieťa približne v polovici cesty dostatok odpočinku na výbeh na detskom ihrisku.
- V Rakúsku sú v nedeľu bufety zavreté 😀
- Keď si dáte telefón do zadného vrecka cyklodresu ako zvyčajne, dieťa vám tam pravdepodobne bude šmátrať.
- Majte niečo na zahryznutie nielen pre dieťa, ale aj pre seba. Kým sa po cyklistike s dieťaťom dostanete doma k jedlu, nejaký čas to potrvá.
- Užívajte si pohľady krásnej prírody od nášho Stvoriteľa.