„Vyberte sa skoro ráno, kým tam nebude milión ľudí,“ tak znela praktická rada od svokry. Za svitania sa budím na mrnkaco-kopacie zvuky, rozospato zašomrem niečo na štýl „ššš“ a spím ďalej. Je päť hodín ráno. Striedavo spím a budím sa na vyspevovanie nášho päťmesačniatka. Snažím sa asi dohnať sny za celú noc, a keď mám tých absurdných storiek dosť, vyteperím sa z postele a zaželám „dobré ránko“ zvyšku domácnosti. Zdá sa, že manžel aj dcéra sú vo veľmi dobrej nálade. Nadopujem sa ovsenou kašou, kávou a začnem baliť. Desiata, voda, náhradné oblečenie, veci na prebaľovanie, pikniková deka, nosič, jedlo pre Sárku, vreckovky, mobil, … ledva to narvem do ruksaka, ale zapnem ho.
O pol desiatej vyrážame. V turistickom štýle, aj keď je nám jasné, že najturistickejšia trasa s kočíkom bude asfaltka medzi stromami. V nostalgickom štýle spomínam na časy podnájmu na Kramároch. Blížime sa k cieľu. Parkoviská preplnené, ale s vierou sa odhodláme vojsť a pred nami sa uvoľní miesto. Vďaka, Pane. Vyteperíme sa na chodník určený kočíkarom – smer Kamzík. Za čias chodenia sme tu boli asi tak zo dvadsaťkrát, ale samozrejme „trošku“ lepšou turisticko-lesnou trasou. Teraz ako rodičia- vegeťáci. Odháňame od Sárky tie potvorské komáre a nevšímame si, že na nás sa ďalších niekoľko kusov už pricuclo. Čo už, sieťka proti hmyzu pre dcéru na kočík a takisto repelent pre nás odpočívajú v domácom prostredí zahrabané inými rárohami.
V cieli sa snažíme vytvoriť dokonalú rodinnú fotografiu, ale krajšie by to asi bolo, keby nás do našej Knihy výletov nakreslím. A to už je čo povedať! Vyberieme sa teda k bufeťákom a rozkladáme si deku nad kopcom. Letné horúčavy sú ešte ďaleko, trávička je krásne zelená, slniečko príjemne hreje a do pľúc sa nám dostáva o čosi čistejší vzduch ako obvykle. Dokonalá sobotná idylka. Dcérka môže konečne vyskúšať svoj prvý štýlový klobúčik, len sa chúďa nevie prevaliť hore kopcom a hnevá sa. Idem zatiaľ pohľadať toalety a som milo prekvapená, či už vizuálnou stránkou, čistotou, ale aj prítomnosťou prebaľovacieho pultu. Mám pokušenie ho vyskúšať, ale napokon dcérke plienku vymením len tak šup-šup na deke.
„Máme nejaké obložené chlebíky?“ spýta sa ma manžel po chvíľke s hladným pohľadom. „Veď som ti nechala desiatovú dózičku na gauči aj s knižkou pre Sárku,“ odpoviem prekvapene. „Aha, to som asi prepočul, …“ No nič, delíme sa o jeden chlieb a neskôr ide Števko kúpiť dva hot-dogy. Dám si jeden hryz a prekonávam sa, aby som svoje sústo nevypľula. Od dobrého párku to má teda ďaleko. Nevadí, aspoň nestlstnem ešte viac a radšej nakŕmim už celkom nervózne dieťa. Manžel popritom jednou rukou je, druhou utiera Sárku, treťou skladá deku a štvrtou nás balí, …
Podarilo sa nám vyteperiť preč a rozhodli sme sa správať predsa len trošku viac turistickejšie. Sárka už pomaly zaspáva, spieva si uspávanku a pomaly zatvára očká. Kochám sa pohľadom na stromy a zhlboka dýcham. V lese som nebola ani nepamätám. Ok, neviem či sa to ráta ako lesná vychádzka, keď kráčame po asfalte, ale aj tak. Stromy sú vľavo aj vpravo. Spomíname, ako sme tadiaľ šli pešo z Pezinka a prešli sme v ten deň štyridsať kilometrov. Teraz, ehm, tri? Keď zhliadneme pachtiaceho cyklistu hore kopcom, docvakne nám, že to budeme musieť absolvovať aj my a radšej to už otočíme. Dcérka sa po chvíľke preberie, rozospato sa prizerá okoliu a onedlho už hádže úsmevy.
Na obed sa rozhodneme pre ďalšiu „zdravú“ alternatívu. Langoše. Je tam krásne dlhý zástup ľudí, takže asi budú chutnejšie ako tie hot-dogy. Manžel si dáva exkluzívnu taliansku verziu, ja zas starú dobrú klasiku. Veď keď budeme mať cesnak obaja, tak to je jedno. Môjmu nízkemu tlaku asi menej, ale káva doma to istí. Presunieme sa naobedovať k bufetovým stolom a náš superdiétny obed zalejeme ešte Kofolou. Veď včera som bola plávať, behať a ešte k tomu so Sárkou na troch vychádzkach … snažím sa obhájiť si svoju nerozumnú stravovaciu voľbu. Dcérka ma skúmavo celý čas pozoruje ako policajná kontrola.
Pochodené, pofotené, pojedené, … môžeme ísť domov. Pred štartom auta sa ešte zahráme hru: „Vyžeň von všetok bodavý hmyz“ a odchádzame. Odprevádza nás sršeň veľký akoby vyšiel z Jumanji. Bol to pekný výletík na začiatok. Sárka bola celý čas spokojná a máme odvahu ísť niekam opäť.
Moje praktické rady k výletovaniu:
- Dobre sa vyspite a naraňajkujte (rodičia aj deti).
- Všetky potrebné veci si prerozdeľte do ruksakov medzi sebou (aby jeden neniesol všetko a druhý nič).
- Pripravte si zdravú desiatu a nezabudnite si ju doma! 😀 Vyhnete sa pokušeniu vyjedať nezdravé bufetové hlúposti.
- Pikniková deka je praktická vec na natiahnutie všetkých členov rodiny.
- Nabite si mobil, prípadne fotoaparát.
- Nezabudnite vziať pokrývku hlavy, slnečné okuliare, cez leto opaľovací krém.
- Sieťka proti hmyzu na kočík je skvelá vec.
- Užívajte si, kráčajte, zhlboka dýchajte.
- Udržiavajte sa priebežne v dobrej kondícií.
- Vezmite si so sebou aj hotovosť.