Vyrážame! Sárka má zbalené dva kufre a ja s manželom nejakých pár potrebných vecí. Neverila by som doposiaľ, koľko toho malé dieťa na pár dní potrebuje! Ešteže majú na chate postieľku a nemusíme tam teperiť cestovnú, lebo to už fakt neviem, kam by sme natrepali. Prívesom jedine. No, nejak sme to všetko nadžgali do autíčka, podarilo sa aj naštartovať, trip po severnom Slovensku môže začať. Dieťa je vyspaté, prebalené, najedené. To znamená, že celú cestu prebdie a mne neostáva nič iné, len úloha animátora na zadnom sedadle. Na istý čas nášho drobčeka zaujali aj piesne z autorádia, no po striedavom mrnčaní vyťahujem všetky hračky, vreckovky, dózu so žuvačkami, … všetko, čo môj aj Sárkin ruksak dá. Ó, áno, aby som nezabudla, okrem dvoch kufrov je naša ratolesť zbalená ešte do jedného ruksaku + kočík, deka a veci tomu podobné.
Asi polhodinu pred prvou zastávkou prichádza veľké tlačenie a po plienkovom závane a veľkom lejaku hútam, ako naše malé dievčatko prebalím. Prvá zastávka – Čičmany. Auto stojí, vonku leje, dieťa reve, čistú plienku potrebuje. Nezostáva mi nič iné, než výmena v aute. Všetko je raz prvýkrát. Pripomíname si veľký plač z novorodeneckého obdobia, a keďže vonku napriek koncu augusta je v týchto končinách celkom slušná zima, natrepem dcérku do hrubej mackovej bundy. Nasleduje rýchly presun do kočíka, nasadenie krytu proti dažďu a plášťov do dažďa. Ako na hasičskom tréningu. Asi päť minút sa prechádzame v lejaku, a potom vyjde slnko. Vyzliekame zo seba nepotrebné vrstvy a uvelebíme sa v miestnej reštaurácií na klasické slovenské bryndzové halušky a Kofolu. Ok, manžel si dáva pizzu, ale veď aj to je už „tak slovenské.“ Na chvíľu sa ešte vykotíme na deku, nech si aj naše bábo poštvornožkuje a vyberieme sa ďalej.
V Rajeckej Lesnej prší asi trikrát silnejšie, ale sme odhodlaní výletníci do každého počasia. Pozrieme krásny drevený Betlehem (i keď v tom ozajstnom to pri narodení Pána Ježiša ani zďaleka nebolo také romantické) a vyrážame na výlet číslo tri. Hrad Strečno. Zaparkujeme a ja vidím len schody. Manžel je síce presvedčený, že sa tam dá ísť aj po ceste s kočíkom, ja však žiadnu cestu nevidím. S odhodlaním mu však verím a zopakujem všetky protidažďové opatrenia. Slnko vykuklo a dážď ustal. Cesta ku hradu sa tam naozaj nachádza, ale tlačenie kočíka strmým kopcom prenechávam silnejšiemu pohlaviu. Asi v polovici nás milo prekvapila malá stredoveká dedinka. Vyzeralo to, ako v rozprávke. Chvíľku sme sa tam zdržali, popozerali domčeky rybára i pekára a opäť si dali veget na deke. Vyťahujeme jablká a dcérka mrnčí, že aj ona chce. Kúsok jej teda dávam a pokračujeme ku hradu. „Dobrý deň, vieme absolvovať prehliadku aj s kočíkom?“ pýtam sa s nádejou. „Určite nie, je tam päťsto schodov,“ odpovedá mi pani pri pokladni. Zaplatíme teda symbolické euríčko za prehliadku nádvoria a poberieme sa k autu. Smer chata Zázrivá.
Oravský vzduch je parádny. Hneď som vedela, že tu bude dobre a zdravo, ako sa spieva v známej ľudovej piesni. Zvítali sme sa so švagrovcami a ich dvoma deťmi a pozreli si naše dočasné miestečko na nocľah. Krásna drevená chata s parádnou vŕzgajúcou podlahou a ľadovou dlážkou, ale priestranná. Hlavne naša izba, takže Sárka mohla bez problémov dosýta liezť. Padáme unavení do postele, aj keď je nám jasné, že na tomto novom mieste zaspíme najskôr o tri hodiny, ale tešíme sa už na zajtrajší výlet. A mali sme sa aj na čo!
Deň číslo dva. Na pláne máme Oravský hrad a priehradu. Ja som už síce bola v oboch destináciách, ale pre zvyšok rodinky som sa rozhodla, že budem Sárku kočíkovať niekde v okolí a oni, nech si hrad pozrú. Tento zámer mi nabúrala teta predávajúca lístky. „Oplatí sa vám pozrieť celý hrad. Kočíkmi to nedáte, ale vezmete deti na ruky a pozriete si to.“ Ok, presvedčila nás. Kočíky nechávame pod hradom a dúfame, že sa na ne nikto neulakomí. Vyrážame so Sárkou na rukách na prehliadku hradu. Po prvom poschodí mi už ide urvať ruky aj nohy a to sa s manželom striedame. Cítim sa ako na Sparťanských pretekoch, ale tento výlet sa mi naozaj páči. Len ľutujem, že sme nosič nechali doma. Takýto adrenalín po schodoch s dieťaťom som naposledy zažila pri výstupe na UFO. Tam tých schodov bolo asi päťdesiatkrát menej. Deti lietajú hore-dole po hrade, rodičia za nimi, my Sárku vypustíme až v miestnosti hudby, kde sa započúva a zapozerá do dievčat hrajúcich na klavíri a flaute. Toto hudobnoidné vystúpenie sa páči aj mne. Nechám teda dcérku, nech si poštvornožkuje, koľko chce a užijem si aj ja tento kultúrny program. Keby mi niekto pred týždňom povie, že absolvujeme celé prehliadku Oravského hradu so Sárkou na rukách, neverím mu. Nuž, zvládli sme to. Síce som mala svalovicu zvyšok dovolenky, ale stálo to za to.
Najviac som sa tešila, ako si zaplávam v Oravskej priehrade. Na tento trip som mala teda zbalené plavky, plavecké okuliare, žabky, obuv do vody a osušku. Hľadáme, hľadáme, ale miesto na kúpanie nájsť nemôžeme. Zákaz kúpania. Tabuľky hovoria jasne. Nevadí, zmierujem sa so svojou plaveckou minulosťou a ideme domov. Veď aj zajtra je deň.
Čo ťa nezabije, to ťa posilní? Či? V tretí deň sme si naplánovali túru na Kvačiansku dolinu. Teda, boli sme v tom, že to bude pohodová vychádzočka ideálna pre kočíky. A aj bola. Asi prvých dvesto metrov. Potom nasledovala trať plná prekážok, kameňov, koreňov a podobných lesných srandičiek. S našim mestským kočíkom som sa cítila ako na vysokohorskej túre v žabkách, ale s vypätím všetkých síl sme to dali. Občas Sárka na rukách, inokedy sme teperili kočík dvaja, či už s dieťaťom alebo bez neho. Naša dcérka v tomto really dokonca pospala, a keď sme dorazili k mlynom, mala na tvári radostný úsmev. „Kadiaľ ste šli? Lebo cesta, ktorou sme šli my, nebola teda pre kočíky,“ hovorí nám jeden pánko s rodinkou. „Ani tá naša,“ odpovedáme mu s úsmevom a prezeráme terén. Musíme síce Sárku chrániť pred otravnými kozami aj kohútom, ale jej sa páči a spráska celý obed ako nič. My sme už síce riadne hladní tiež, ale zvyšok rodinky odchádza a nám neostáva nič iné, ako ich nasledovať. Vieme, čo nás čaká, ibaže teraz ten terén, čo sme šli dolu kopcom, pôjdeme hore. Boli to síce asi štyri kilometre, ale s tým kočíkom som sa cítila ako pri výstupe na Kriváň. Fakt. Boli sme nesmierne šťastní, že nám na ňom ostali kolesá aj ostatné súčiastky a vyhladovaní, vysilení sme sa vybrali do najbližšej reštiky. Teda, tak sa to asi nedalo nazvať, ale nejaké jedlo tam bolo. Napríklad taká buchta na pare. Čudujem sa, prečo len jedna, ale keď mi ju priniesli, pochopila som. Tá jedna buchta bola ako päť klasických. Všetko, čo som na túre spálila, som v nej aj prijala a možno aj čosi navyše, takže chudnutie sa zas nekoná …
Deň číslo štyri. Po tejto vysokovýkonnej turistike v krkahájoch sme potrebovali čosi pokojnejšie. Žilina. Jedno z miest, kde som ešte nebolo. Síce som až tak oveľa neprišla, ale predsa. Zamierili sme si to do Auparku samozrejme k prebaľovaciemu kútiku. Zasekla som sa asi osemkrát v otočných dverách, ktoré vôbec nie sú prispôsobené pre kočíky a blokovala som premávku. Nevadí. Veď sme na dovolenke. Máme čas. Aspoň my.
Z nákupného centra sme sa vybrali rovno na námestie, teda pozrieť to hlavné pekné gro mesta. Ok, pekný nápis Žilina, dáky akože palác a park s osami. Osy. Tie boli všade. Prvý september odštartoval osiu sezónu v plnom prúde. Vďaka Bohu za sieťky na kočík proti hmyzu, tak aspoň naše dieťa bolo v bezpečí. Aj naše „pohodové“ kávičkovanie v centre sa zmenilo na rýchly útek pred krvilačným hmyzom. Ale káva bola dobrá.
Gúgl mi povedal, že by sa tam malo nachádzať Múzeum Židovskej kultúry. To sme síce nenašli, ale po ceste sme sa priplichtili k dákej synagóge, tak reku, poďme dnu. Všade boli staré kvetináče a mikrofóny. Vraj výstava. Zaujímavé. Mňa to teda vôbec nenadchlo, ale manžel tam chcel silou mocou ísť, tak teda, dobre. Ešte nás pani pri vstupe upozornila, že to asi nebude celkom vhodné pre bábätko, a keď sme vošli do kruhu mikrofónov, pochopila som, prečo. Zo všetkých strán hrôzostrašné zvuky, výstrely a ja som celá zdesená utekala von z tohto hrozného miesta. Sárka bola v pohode, ale ja som tento zážitok predýchavala ako jazdu na motokárach. Aby toto nebol môj posledný zážitok z tohto krajského mesta, vybrali sme sa ešte po meste, že nech sa nám niečo krajšie prihodí. A veru sa aj prihodilo. Svadba a rozhovor s bezdomovcom. A boli to naozaj pekné príhody. Len Sárka už potrebovala trochu lepší spánok. Šli sme už teda na chatu, nech tieto zážitky dospí.
Deň číslo päť. Odchádzame domov. To by sme však neboli my, aby sme si po ceste ešte niekam nevyrazili. Habakuky. Tak zaznel konečný verdikt posledného výletu. Rozprávková dedinka. Tu sa nám páčilo asi najviac a veľmi sme si to užili. Sárka videla svoje prvé divadelné predstavenie, zajačiky, sliepky, … Viac písať nebudem, odporúčam sem každopádne ísť. Naša prvá dovolenka s bábätkom mimo domova dopadla výborne. Aj keď s rôznorodou provizórnou starostlivosťou, svalovicou, nespavosťou, … ale s krásnymi spomienkami v kruhu rodiny. Sárke sa páčilo a nám tiež.
Moje praktické rady k dovolenke s bábätkom:
- Pripravte sa, že pre dieťa bude treba veeeeeľa batožiny.
- Zistite si, či sa na ubytovaní nachádza detská postieľka, aby ste nemuseli trepať cestovnú zbytočne.
- Osvedčilo sa mi vymeniť olovrant za desiatu. Na desiatu som dala Sárke ešte na chate jogurt, aby sa nepokazil, potom sme vyrazili a na výlete dostala poobede na olovrat ovocie.
- Deka vždy a všade so sebou. Aj keď už Sárka štvornožkuje ako torpédo, deku má na neznámom mieste pravdepodobne ako miesto bezpečia a málokedy z nej ide preč.
- Vezmite si nosič aj keď ho bežne nepoužívate. Nikdy neviete, kde sa s dieťaťom ocitneme.
- Ak sa chystáte do hôr, pripravte sa, že budete dieťa neustále obliekať a vyzliekať a obliekať a vyzliekať a … preto je potrebné oblečenie do každého počasia na každý deň. Od kraťasov a krátkych body, cez vetrovky, čiapky a capačky.
- Do auta si vezmite niekoľko pre dieťa potenciálne zaujímavých vecí, ktoré mu budete v prípade mrnčiacej núdze dávať do rúk.
- Pred dovolenkou aspoň dva mesiace budujte svoju fyzickú kondíciu. Keď dostanete hneď v prvý deň svalovicu, ďalšie dni sú už náročnejšie. Hlavne, keď ste ubytovaní na chate so schodmi.
- Zabudnite na to, že na dovolenke s deťmi budete mať čas na spoločenské hry. Vážne ich netreba trepať so sebou. Budete radi, keď večer konečne všetky deti zalomia.
- Ak mávate problém zaspať na novom mieste, vezmite si so sebou melatonín.