Poznáte to. Dedičnosť, tehotenstvo a už sú s nami. Kŕčové žily. Po útrapných zápaloch a zrazeninách a nič nepomáhajúcich injekciám na riedenie krvi a kompresným pančuchám sa rozhodnete pre radikálny krok. Idete pod nôž. Nájdete si kliniku a predýchavate platbu celoživotných úspor, ale viete, že dieťa potrebuje najmä živú a zdravú mamu. Idete na to. Všetci vám vravia aká to je pohodička, neinvazívna metóda, hneď po operácií budete chodiť, … poďme sa však na tú pohodičku pozrieť ako naozaj v realite vyzerá …
Keďže milujem šport a viem, že po operácií nebudem môcť dlho nič robiť, naplno využívam posledné dni. Plávam, behám, bicyklujem, cvičím, trávim krásne chvíle s dcérkou a manželom. Turistika, ZOO, knižnica. Vyupratujem byt a navarím posledné jedlo. Večer prichádza pomocná sila na najbližšie dni – moja mamina (bez ktorej by sme to nemali najmenšiu šancu zvládnuť).
Prišiel deň D. Teda deň O – operácia. Ráno si neznalo dávam na našich manželských šachoch lásky magnetku „Uvar prosím moje obľúbené jedlo.“ Smejete sa, však? Po operácií očakávam, že budem jesť bryndzové halušky. Dobrý vtip. Nikomu nám však nenapadá absurdnosť mojej túžby. Deň bez kávy si vyžaduje bolesť hlavy, ale aspoň môžem obedovať. Necháme našu Kvetinku so starou mamou a vyrážame na kliniku. Som v celkom dobrej nálade a teším sa, že budem mať už zdravú nohu. Veď mi všetci vraveli, aká to je pohodička. Kráčam do ambulancie a lekár, ktorý bol na predoperačnom vyšetrení taký milý, má dnes náladu total pod psa. Nevadí, sme ľudia, poviem si a neriešim. Spravím pár fotečiek s holým zadkom a ostáva mi len dúfať, že lekár mi naozaj fotí len nohu a nič iné.
Čas operácie sa blíži. Vypijem roztok s účinkom asi štyroch panákov vodky a schytám injekciu do sedacieho svalu. Odpočívam v tme. Užívam si posledné chvíľky bezbolestného ticha. Príde po mňa sestrička a ideme na to. Na operačke hrajú super vypalovačky zo známeho slovenského rádia. Operácia sa vykonáva v lokálnej anestézií. Čo si pred tým predstavíte? Ja som si teda doteraz predstavila len nejaké injekcie, ktoré sa napichajú proti bolesti. Ak si to teraz číta nejaký lekár, tak sa asi smeje, keďže netuším, čo to bolo za metódu, ale ja som každú aplikáciu anestézií cítila ako keby mi prerezali kus nohy. Vždy ma síce upozorňovali, že to bude bolestivé, ale bola to naozaj pohodička, veľmi jemná bolesť, takmer žiadna, až sa čudovali, že veľmi dobre znášam bolesť a ja som vďačná za tento dar. Nevýhodou lokálnej anestézií je, že človek všetko cíti, samozrejme nie bolestivo, ale taký pocit tečúcej krvi po nohách tiež nič moc. Lekár onedlho škaredo zanadáva na sestričku a mne len ostáva dúfať, že nič na mne nepokafrali. Keďže milujem hudbu a na sále je prítomná, nemôžem inak len si pohmkávať melódie. Keby môžem, podupkávam si aj nohami a bubnujem rukami ale musím držať akúsi blbosť (kus napnutej látky?) medzi nohami. Lekársky tím vraví, že tu ešte nikto nebol s tak dobrou náladou. Veď budem mať novú zdravú nohu, tak sa teším, no nie?
Je po operácií, dopadla úspešne, vtipálkovia lekári mi ukážu moje vybraté žily, či si nechcem odfotiť na pamiatku. Krásne teda, ozaj. Ofačujú mi nohu, natiahnu pančuchu špeci prístrojom, ktorý by som teda uvítala aj na domáce použitie a idem sa obliecť konečne do svojho normálneho šatstva. Predsa len, tie tangové operačné nohavičky nie sú celkom môj štýl. Ešte mi asi stále účinkuje anestetikum, ako nič idem vysmiata za manželom. Recepčná oznámi závratnú sumu k platbe (neviem, čo si mohla pomyslieť tá žena v čakárni) a ideme domov. Naskytuje sa nám prvá výzva. Ako si sadnem do auta? Zisťujem, že dopredu nemám šancu sa napratať, manžel teda dáva prednú sedačku dopredu a dozadu sa nejak spracem aj s mojou vystretou dlhočižnou nohou. Blížime sa k paneláku a vidíme našu dcérku spolu s mojou maminou na detskom ihrisku. Kráčame k výťahu. Nejde. Zrovna teraz. S čerstvo operovanou nohou teda kráčam po schodoch, ale nevadí mi to, anestetikum stále pôsobí. Prídeme do bytu, porozprávame si čerstvé dojmy a už to začína. Pooperačné stavy. Anestetikum už zjavne prestalo účinkovať. Ležím ako mrcina na posteli s veľkou dávkou nevoľnosti a bolesťou hlavy. Vyložiť nohu na vankúše mi musí mamina, lebo mám pocit, že má tá noha asi sto kíl a nedokážem ňou pohnúť. Už to nevydržím, odchádzam vracať a mám tú česť opäť vidieť kusy zeleniny z môjho obedového rizota. Všimli ste si, že pooperačné stavy sú úplne totožné s tými poopicovými? Sranda, čo?
Odhodlám sa čítať, nech niečo robím. Dobrý pokus. Viečka oťažievajú a nedokážem prečítať ani jednu vetu. Nevadí, zas sa zvalím na gauč a ležím. Ani obraz ani zvuk. Tá noha začína už riadne bolieť, ale nevadí, veď to človek očakáva. Manžel ide variť na večeru bryndzové halušky. Teraz už chápete absurdnosť môjho ranného želania? Nevadí, zvyšok rodinky sa navečeria a ja sklesnuto ležím a predýchavam v spálni pooperačné stavy. Po nejakom čase sa cítim trošku lepšie a požiadam muža a zohriate mini porcie halušiek. Dám si jednu a zisťujem, že tudy cesta nevede. Nevadí, počkajú ma na druhý deň.
Nadišla noc, neočakávam že po operácií mi bude dopriaty nejaký spánok, ale snažím sa uložiť do postele aspoň tak, aby som mala čo najmenšie bolesti. Na veľké prekvapenie dokonca zaspím, až kým sa o druhej ráno nezobudím na šialenú bolesť. Päty. Chápete? Prečo päty? Túto záhadu sa dosiaľ nepodarilo nikomu rozlúštiť, ale na ďalší deň sa už cítim omnoho lepšie. Ideme na preväz. Lekár ma už lepšiu náladu. „Aj doma vám bolo tak dospevu ako včera na operácií?“ spýta sa ma s úškľabom. Zasmejem sa: „No, doma mi veru do spevu už nebolo.“ Skontroluje, všetko oukej. Hovorím, že sa mám dobre a manžel si hneď spomenie na moje včerajšie slová „celý život je jedno veľké utrpenie.“ Samozrejme, dnes sa už tak necítim. Sestričky mi idú popreliepať rany. „To budeme robiť dva týždne!“ vykríkne jedna, keď vidí rozmer náplastí, ktoré som kúpila. Vďaka Bohu, na tie najväčšie rany mi prelepia ich väčšie náplaste. „Ľutujem vášho manžela, keď vám to bude musieť o tri dni prelepovať.“ Dobrý vtip, vraj manžela. Radšej nie, on odpadáva, keď vidí takéto veci. Tie rany sú dosť nechutné na pohľad aj pre mňa, čo mi vôbec takéto veci nevadia. Poprosím radšej nejakú známu lekárku.
Ideme domov, mám sa už celkom lepšie, dokonca som sa aj najedla a užívam si full servis od maminy a manžela. Najhoršie je, že sa nemôžem starať o dcérku. Hlavou mi víria myšlienky, čo si asi tak môže myslieť, že sa odrazu mama o ňu nestará. Je mi z toho celkom smutno. Tento môj veget má však aj výhody. Konečne sme umyli okná. Prišla svokra a doniesla robota. Užívam si výhľad na krásne slnkom obliate pole. Už mám dokonca aj silu čítať. Druhý pooperačný deň je vždy lepší ako ten prvý. To však ešte neviem, aký výzva ma čaká na ďalší deň.
Deň číslo tri. Mamina už odchádza domov a ostávame sami. Sárka, domácnosť, všetko ostáva na môjho manžela 24/7. Nadišiel večer. Po dvoch dňoch bez sprchy by som sa už rada dala dokopy. Cítim sa „nečistá.“ Na moje veľké prekvapenie, s manželovou pomocou celkom v pohode vleziem aj vyleziem z vani, osuším sa a teraz to príde. Natiahnuť si na rany kompresnú pančuchu. Všetci, ktorí s tým máte skúsenosť viete, aký výzva a športový výkon je si ju natiahnuť aj na zdravú nohu, keď ste vo výbornej kondícií. Avšak na kompletne dorezanú nohu? Naveľa sa zohnem a snažím sa natiahnuť si ju na členok. Tak ma sekne v chrbte, že až. No, nič, namiesto 360ky mi bude musieť byť dobrá aj 140ka. Nadýchnem sa a idem na to. Tá bolesť je tak šialená, že kričím a omdlievam. Zalieva ma studený pot, tlak stúpa a ešte dobrú polhodinu to predýchavam a celá sa klepem, ale pančucha je na nohe. Idem s malou dušičkou spať.
Ráno sa zobúdzam, zas hrozné bolesti. Telo je slabé, ale duch je silný. Aj po psychickej stránke je to už vyčerpávajúce. Možno si niekto teraz pomyslí, že čo sa tu sťažujem, veď mi nič nie je. A je to pravda. Sú omnoho horšie, bolestivejšie choroby, úrazy a s tým porovnaním mi naozaj nie je absolútne nič. Ale aj tie naše najhoršie telesné útrapy sú nič v porovnaní s tým, čo si musel kvôli nám pretrpieť Ježiš. Bezhriešny Boží Syn, ktorý znášal muky na kríži za naše hriechy. Vďaka tak obrovskej láske, že si to ani nevieme predstaviť. Vďaka Nemu nemusíme večnosť stráviť v pekelnom utrpení, ktoré bolo pripravené diablovi a jeho padlým anjelom. Všetci totiž zhrešili a keďže je Boh spravodlivý, hriech musí potrestať. „Ak hovoríme, že sme bez hriechu, klameme sami seba a nieto v nás pravdy. Ale ak vyznávame svoje hriechy, on je verný a spravodlivý: Odpustí nám hriechy a očistí nás od všetkej neprávosti.“ 1.Jánov 1:8-9. Nemusíme pykať za naše hriechy, boli sme omilostení Ježišovou svätou krvou. Ako prorokoval Izaiáš: „Naozaj, on niesol naše choroby a naše bolesti ho obťažili. My sme si mysleli, že je ranený, Bohom doudieraný a opovrhnutý. On však bol prebodnutý za naše hriechy, zdrvený za naše neprávosti. Trest, ktorý nám priniesol pokoj, spočinul na ňom a pre jeho rany sa nám dostalo uzdravenie. Všetci sme blúdili ako ovce, každý išiel svojou cestou, ale Hospodin na neho uvalil neprávosti nás všetkých.“ Izaiáš 53:4-6 „A ako každý človek umiera len raz a potom bude súd, tak aj Kristus bol len raz obetovaný, aby vzal na seba hriechy mnohých, a druhý raz sa zjaví nie pre hriech, ale na spásu tým, čo ho očakávajú.“ Hebrejom 9:27-28 A to je dôvod na radosť! A zároveň veľkú bázeň pred Bohom. Stačí oľutovať svoje hriechy, vyznať pred Bohom, že sme hriešny a prijať Pána Ježiša za nášho Pána a Spasiteľa. Odovzdať mu úplné panstvo nad celým našim životom. Konať Jeho vôľu. Absolútna poslušnosť. On bol absolútne poslušný až na smrť na kríži a slávne vzkriesený. A ako bol On slávne vzkriesený, tak budeme aj my omilostení Jeho krvou. Tak na čo ešte čakáš? Ježiš sa obetoval z lásky k tebe a čaká, že prídeš k Nemu. Spasenie je zdarma, ale stojí nás to úplné podriadenie Kristovi. A čaká nás nádherná večnosť v Jeho prítomnosti, radosti, tam, kde niet už žiadnej bolesti. A bratia a sestry, vykupujme čas. Ako povedal Ježiš svojim učeníkom: „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa navzájom milovali, ako som ja miloval vás, aby ste sa aj vy navzájom milovali. Podľa toho všetci spoznajú, že ste moji učeníci, ak budete mať lásku jeden k druhému.“ Ján 13:34-35 Poznajú nás ľudia po láske? „Nemýľte sa! Boh sa nedá vysmievať, lebo čo človek rozsieva, bude aj žať. Pretože kto rozsieva pre svoje telo, z tela bude žať porušenie. Ale kto rozsieva pre Ducha, z Ducha bude žať večný život. Neúnavne konajme dobro, lebo ak neochabneme, v určenom čase budeme žať.“ Galaťanom 6:7-9
„Pre nič nebuďte ustarostení, ale vo všetkom s vďakou predkladajte Bohu svoje žiadosti vo svojich modlitbách a prosbách. A pokoj Boží, ktorý prevyšuje každý rozum, uchráni vaše srdcia a vaše mysle v Kristovi Ježišovi.“ Filipanom 4:6-7
„Ďakujte Hospodinovi, lebo je dobrý, lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky.“ Žalm 118:1