Zobudil som sa a porozhliadol. V spálni som bol len ja a ona. Zvláštnemu zvuku z neznámeho safari, ktorý sa vydral z jej hrdielka som spočiatku nevenoval pozornosť. Pri rodičovstve som sa už naučil, že naše dieťatko zo spánku vie vydávať rôzne zaujímavé zvuky. Zvykli sme si. Skôr moju pozornosť upútalo prázdne miesto v posteli vedľa mňa. „A je to tu zase“, pomyslel som si, „zase mi prischla nočná hliadka“. Manželka sa dočasne presťahovala do obývačky na gauč. Nezazlievam jej to. Po jej celodennej starostlivosti, to posledné, čo potrebuje v noci počúvať je moje chrápanie. V našom prípade stereo, keďže dcérka sa občas tiež zapojí a vytvoríme dokonalý chrapčiaci duet.
To, že sa moja Láska presťahovala do obývačky tiež to znamenalo, že starostlivosť o dieťa v noci preberám ja. Nemáme pevný rozpis alebo nejakú dohodu. Skôr je to na báze proaktívnosti – kto zrovna v noci vstane a zhodnotí, že od posledného kŕmenia ubehol dostatočne dlhý čas, tak proaktívne prebalí a nakŕmi. Keďže jediný, kto v noci mohol vstať z nás dvoch v spálni som bol ja, automaticky to znamenalo, že nočná hliadka nad dieťatkom pripadla mne. Pozrel som na hodiny – 2:57. Skontroloval som ako vyzerá naša malá ratolesť – sladučko spinka, a ľahol si zase spať. Pred zaspávaním som si ešte vypočítal jednoduchý slovný matematický príklad: „keď Sárka papala o 21, teraz sú 3 hodiny ráno, koľko ubehlo odvtedy hodín?“. „6…“
A vtedy mi to došlo… nepapala 6 hodín, a to naposledy spapala len polovičnú dávku voči odporúčaným 120ml. V hlave si vypracujem akčný plán – 1. potichu pripravím v kuchyni mliečko, 2. rýchlo prebalím a 3. kým bude naša ratolesť ešte stále rozospatá, nakŕmim. Ideálne pri tom nezobudím vyčerpanú manželku. Po štyroch minútach prvý bod splnený, bez toho aby som kohosi zobudil v byte. V kúpeľni zapnem jemné svetlo, odvlhčovač (ako biely šum) a pri troche šťastia to stihnem skôr ako spustí plač. Pri detskej postieľke zaváham, či sladko spiacu princeznú zobudím, a opatrne ju vytiahnem z postieľky. Sotva som vyšiel zo spálne, naša malé poplašniatko spustilo alarm v podobe hlasného plaču. Fajn, nielenže sme zobudili manželku, ale ešte aj susedov. Nevadí, pokračujem v prebaľovaní a v duchu sa modlím, aby v plienke nebola ešte aj nálož. Opatrne otváram a vydýchnem si, keď zistím, že je len pocikaná. Ostáva nakŕmiť. Na moje prekvapenie, tento krok ide hladšie ako som čakal. Nielenže sa hneď utíšila, ale ešte aj krásne vypila celú fľašu so 150ml dávkou mliečka.
S dobrým pocitom úspechu odkladám prebalenú, nakŕmenú, odgrgnutú, pomojkanú a spokojnú princeznú do krajiny snov. Svoju spokojnosť prejaví vďačným úsmevom. Cestou do kuchynky zase vidím vďačný úsmev manželky, dám vyvárať umytú fľašu a odkladám seba do postele. S dobrým pocitom zaspávam… mission completed.
Rady na záver
Na záver by som len poradil otcom (pokiaľ tak ešte nerobia), aby dopriali každý deň aspoň hodinku času svojím partnerkám pre seba a zobrali si komplet na starosť dieťa a v noci nočnú hliadku (pokiaľ sa dieťatko nepotrebuje dojčiť). Mamičkám by som zas poradil, aby sa nebáli dávať svojím partnerom na zodpovednosť dieťa. Ak sa toho partneri boja alebo vykrúcajú a vyhovárajú, tak zo začiatku im asistovať, povzbudzovať a motivovať ich, keď niečo z toho nejde úplne ideálne. Byť s nimi trpezlivé a vyjadriť vďačnosť, keď v niečom pomôžu.