„Všetko má určenú chvíľu a každá záležitosť pod nebom má vhodný čas: je čas narodiť sa a čas zomrieť, čas sadiť a čas vytrhávať zasadené, čas zabíjať a čas liečiť, čas rúcať a čas stavať, čas plakať a čas smiať sa, čas žialiť a čas tancovať, čas rozhadzovať kamene a čas zbierať kamene, čas objímať a čas zanechať objímanie, čas hľadať a čas strácať, čas uschovávať a čas odhadzovať, čas trhať a čas zošívať, čas mlčať a čas hovoriť, čas milovať a čas nenávidieť, čas vojny a čas mieru.“ Kazateľ 3,1-8
Áno, deti majú asi nejaký špeciálny dar rozlišovať vhodnosť času plaču a smiechu, ktorému dospelí nerozumejú. Aspoň tak sa to javí mne. Veď to poznáte. Váš drahý poklad je najedený, prebalený, je v príjemnom teple vašej náruče, venujete mu pozornosť, určite nie je unavený, lebo sa práve krásne dlho vyspinkal a aj tak srdcervúco plače. Žeby bol len čas plakať? Neviem, ako vy, ale ja zrovna čas plakať až tak neobľubujem. Oveľa radšej mám čas smiať sa, a tak sa snažím dešifrovať všetky signály mojej malej princeznej a skúšam všetky možné spôsoby na utíšenie plaču.
Aj keď som si povedala, že ju nebudem učiť na cumlík, vďačne jej ho dávam do úst. Nosím ju na rukách, potom v šatke, kolíšem ju do rytmu rôznych piesní a hudobných žánrov, dávam ju do kočíka, kde plače ešte viac. Kreativite sa medze nekladú ani v utišovaní dieťatka. Lovím zavinovačku, z ktorej už dávno vyrástla a snažím sa ju do nej nejako narvať s nádejou, že jej to pomôže cítiť sa lepšie. Keby nebol zrovna večer, aj by som sa s ňou vybrala na ďalšiu vychádzku v kočíku. To nevadí, že sme sa z jednej práve vrátili. Avšak … nechce sa mi. Som už v pyžame, a keď si predstavím, že mám poobliekať seba, dcérku a prechádzať sa nočnými uličkami hlavného mesta, hľadám radšej iné spôsoby. Púšťam umývačku riadu, aj keď je poloprázdna a nahováram si, že keď tu budem s ňou hopsať na fitlopte, určite ju to upokojí. Nič. Hlboký nádych, výdych. Prichádza manžel a striedame sa.
Po polhodine máme v byte krásne ticho. Ak by sme mali doma zápalky, dám si ich medzi oči, aby mi nepadali viečka, ale nemáme. Padáme od únavy, ale náš drobček má stále kopec energie. Oči do korán, úsmev od ucha k uchu. Zdá sa mi, že sa snaží viesť hlboký rozhovor so mnou, ale jej pohľad smeruje na lampu na strope, ktorá je zdá sa omnoho zaujímavejšia a „rozpráva“ sa s ňou. Onedlho si všimne, že tu má aj rodičov a hádže veselé úsmevy aj na nás. Sláva! Dočkali sme sa. Máme tu čas smiať sa. Ten, ktorý mám tak rada, a z ktorého ma tak krásne zahreje pri srdiečku. Plní radosti si dáme s mužom bozk a vtom momente prestanem Sárku hojdať. Spustí protestné hlasné „aaa.“ Keď už mám pocit, že mi odíde chrbtica a vyzerá to, že naša drahá už zaspala tvrdým spánkom, odložím ju na gauč a idem si konečne umyť zuby. Asi o minútku počuť znova z našej obývacej izby naliehavé výkriky dožadujúce sa upokojujúceho hojdania. Netrvá dlho a náš poklad skutočne zaspí. S najväčšou opatrnosťou vkladám dcérku do postieľky a rozmýšľam, že potrebujem nejakú formu psychohygieny.
Moje praktické rady k utíšeniu plačúceho dieťaťa:
- Skúšajte, experimentujte, hľadajte, čo zaberá na to vaše, každé dieťa je iné a každý deň je iný tiež.
- Nám najviac zaberá fitlopta.
- Spíšte si všetky možné spôsoby utíšenia a uspávania a skúšajte, čo zaberie teraz.
- Hudba má takmer vždy úžasný efekt.
- Ak plač trvá dlho a ste vysilení, striedajte sa s partnerom.
- Je to skvelé príležitosť na rozvoj vlastnej kreativy a vymýšľania spôsobov ako sa napríklad najesť a zároveň utišovať dieťatko.
- Ak plače od bolesti bruška, treba len vydržať, masírovať bruško, cvičiť, aj keď to trhá srdce vidieť svoje dieťa trpieť.
- Nezabúdajte, že po období plaču, príde čas úsmevov a smiechu. Užívajte si ho plnými dúškami. Je to najlepší dobíjač energie pre rodičov.